http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=3194&Itemid=89
Aké by bolo Slovensko bez
Únie?
My, Európania si dnes žijeme
ako v bavlnke. Hojnosť, pohodlie a bezpečnosť považujeme za úplnú samozrejmosť.
Naopak, riziká a hrozby pokladáme za nepravdepodobné akademické špekulácie.
História nám pritom jasne ukazuje, že až do polovice minulého storočia boli
bieda, hlad, útlak, strach, choroby, násilie a vojny bežnou súčasťou života
Európanov. Potom sa starý kontinent vydal na cestu najvýznamnejšieho
civilizačného projektu moderných dejín. Počas polstoročia krok za krokom
vytvoril Európsku úniu, Európa sa premenila na svetadiel mieru, prosperity,
zákonnosti a ľudských práv.
Z nadávania na Európsku úniu
si dnes časť slovenskej verejnosti urobila psychoterapiu svojich národných
mindrákov. Niektorým stranám sa z eurobijstva črtá nový zmysel existencie. Únia
určite nie je perfektná a nesmie byť nekritizovateľná. Nemali by sme však
považovať za automatické to, čo sa nám tak javí.
Vďaka EÚ slobodne cestujeme
po väčšine kontinentu, študujeme. Zajtra sa môžem zamestnať v Londýne, pozajtra
v Dubline. Státisíce občanov dostali prácu na Slovensku v továrňach postavených
zahraničnými investormi, ktoré voľne zásobujú trh s 500 miliónmi spotrebiteľov.
My, čo sa pamätáme na povinné víza do Rakúska a colné kontroly pri dovoze
fotoaparátu, vieme, že to nie je samozrejmosť.
Každodenná tvár Únie je len
vrchol ľadovca. To zásadné, čo dnes vďaka nej máme, sa skrýva pod povrchom:
európska alebo aspoň na európskosť ašpirujúca politická kultúra, zákonnosť –
vrátane 80-tisíc nudných textov Aquis Communitaire – a mier, ktorého potreba
stála pri zrode EÚ.
Skôr ako vylejeme vaničku aj
s dieťaťom a ponoríme sa do vychutnávania útlaku a krívd, ktoré na nás ten
odporný, byrokratický, kríže odmietajúci Brusel pácha, je dobré sa zamyslieť,
kde by bola naša krajinka bez Únie dve desaťročia po páde komunizmu.
Predpokladajme, že by v roku 1995 pätnásť bohatých členov EÚ prijalo
rozhodnutie, že neotvorí dvere zaostalým uchádzačom z bývalého sovietskeho
bloku. Predstaviť si, ako by v takom prípade dnes vyzeralo Slovensko, si
nevyžaduje mimoriadnu fantáziu. Súčasná Ukrajina, Moldavsko a Bosna nám
poskytujú dostatočnú ukážku.
Vládcovia Slovenska by boli
pokračovaním zmesky, ktorá sa dostala k moci v roku 1992. Krajinu by dnes
riadili ľudia typu Vladimíra Mečiara, Jána Slotu, Jána Ľuptáka a ich horších
klonov. Nedajte sa mýliť tým, že dvaja z menovaných vedú strany zastúpené aj v
terajšej vláde. Súčasná koalícia je zviazaná v pavučine zákonov a záväzkov
plynúcich z nášho členstva v Únii. Jej predstavitelia však naďalej dokážu
kradnúť, hoci im stále hrozí, že tak ako
pri nástenkovom tendri či diaľničnom mýte im Brusel klepne po prstoch.
Bez šance na členstvo v Únii
by ani Robert Fico a jeho partia nemali motív správať sa kultivovanejšie.
Praktiky ako únos detí nepohodlných politikov a kritikov tajnou službou v
spolupráci s podsvetím by dnes neboli omnoho rozšírenejšie ako v časoch únosu
Michala Kováča mladšieho. Nebolo by to potrebné. Po prvých troch nevyšetrených
prípadoch by si každý rozmyslel, či bude otvárať ústa tam, kde nemá.
Pokiaľ ide o novinárov, pár
odvážnych by hádam zostalo, ale záujem mnohých by prvá po ukrajinsky odrezaná
hlava bezpečne presmerovala na monitorovanie milostného života misiek a iných
nepolitických celebrít. Taľafatka, ako týranie rómskych detí na policajnej
stanici, by nezaujímala takmer nikoho, mali by sme dosť iných „skutočných“
problémov.
Ekonomická produktivita
krajiny a životná úroveň by boli kdesi medzi úrovňou dnešnej Ukrajiny s hrubým
domácim produktom na hlavu 6900 dolárov a Moldavska s 2500 dolármi. Na
porovnanie, na Slovensku v EÚ je to 21 900 dolárov. Pol druha milióna Moldavcom
pracujúcim v Európe by dnes konkuroval porovnateľný počet Slovákov a ešte viac
Poliakov či Maďarov. V Únii by sme však na rozdiel od súčasnosti nepracovali
ako jej slobodní občania, ale ako gastarbeiteri. S vízami a minimálnou právnou
ochranou.
Nacionalisticko-populistickí
lídri biedneho Slovenska by hľadali a zrejme by aj našli oporu v katolíckej
cirkvi. Súčasťou dohody by bol prísny zákaz umelého prerušenia tehotenstva a
povinné náboženstvo na všetkých školách. Sexuálna výchova by sa opäť stala tabu
a homosexualita chorobou alebo zločinom proti mravnosti. Zmluva s Vatikánom a
prihlásenie sa ku klérofašistickému režimu Jozefa Tisa by boli základom pevného
manželstva „otca“ štátu s „matkou“ cirkvou.
Najväčšie zahraničné
investície by sa nasmerovali na spaľovne a skládky odpadov. Nie jeden, ale
mnoho Pezinkov zavážaných svinstvom z Rakúska, Talianska a Nemecka. Do
chudobného a miniatúrneho päťmiliónového trhu by sa neoplatili iné zahraničné
investície ako do perverzného „ekobiznisu“ a drancovania lesov či iných
prírodných zdrojov. Geologické firmy by za drobný bakšiš sprostredkovateľom
vyťažili akékoľvek dostupné ložisko uránu či zlata. Ľud v okolí by jasal nad
pracovnými príležitosťami v baniach, pár kritikov by mohlo svoje názory hučať
do bútľavých vŕb a tí šťastnejší s prístupom k internetu do blogov, čítaných
desiatkami občanov. Pokiaľ by hučali nadmieru, na obálky s popolom by nečakali
dlho, ak by celú vec so sabotérmi ekonomického rozvoja Slovenska nevyriešila
SIS a štátna polícia.
Prakticky celá ekologická
legislatíva, ktorú dnes Slovensko má, je totiž priamym dôsledkom členstva v
Únii. Bez nej by zákony v tejto oblasti u nás neexistovali alebo existovali iba
na papieri. Áno, aj dnes si môžu politicky chránení zbohatlíci dovoliť postaviť
skládku odpadov v Pezinku a možno aj tepelnú elektráreň v Trebišove. Nie však
úplne ľahko a nie bez splnenia aspoň technických kritérií na úrovni žiadanej
EÚ.
Chudoba a s ňou idúci úpadok
vzdelania by vari urobili Slovákov zbožnejšími a priviedli by do kostolov viac
ľudí neschopných inak ako modlitbami „riešiť“ svoju biedu. Vlna zbožnosti afrického
typu by, žiaľ, neurobila Slovensko o nič morálnejším. Chudoba by len zvýšila
hlad po majetkoch medzi tými, čo „za Boha a za národ“ kradnú aj dnes.
So vzácnymi výnimkami platí,
že chudoba korupciu zhoršuje. Transparency International používa na jej meranie
tzv. index vnímania korupcie. V roku 2008 v ňom spomedzi 182 krajín bolo
Slovensko na 52. mieste, Moldavsko na
Skorumpovaná spoločnosť by
bola sociálne polarizovaná. Slota, jeho deti a spolustraníci by nemali menej a
lacnejších áut, netrpeli by bez jácht, neupierali by si lietanie. Naopak, to
všetko by robili očividnejšie. Neobmedzená moc a bohatstvo horných desaťtisíc
zbohatlíkov, politikov a skorumpovaných úradníkov štátu by stáli na živorení
piatich miliónov plebejcov.
Nastolil by sa autoritatívny
režim vedený Mečiarom, Slotom a im podobnými typmi. Šliapanie po ľudských
právach, neslobodné médiá, ustráchaní občania, nezamestnanosť a masová migrácia
slovenských gastarbeiterov na Západ... Moldavská chudoba a v jej dôsledku
úpadok vzdelania, zdravotníctva, sociálnej starostlivosti. Ukrajinské
podplácanie, priepasť medzi životom oligarchov a biednej masy. O sedem rokov kratší
život ako dnes... Je to celý obraz Slovenska bez EÚ?
Nie je. Chudobné,
skorumpované Slovensko s jeho nacionalistickým režimom by spelo k zostrovaniu
napätia na juhu Slovenska. Spory etník by prispeli k ďalšej erózii ľudských a
občianskych práv, slobody prejavu a zhromažďovania. Hrozba násilného konfliktu
by viedla k militarizácii štátu, a tá by ešte viac prehĺbila chudobu. Dvojročná
povinná vojenská služba by bola samozrejmosťou.
Napätie by ľahko prerástlo
do horúcej vojny s južným susedom. Podľa jej priebehu je možné špekulovať o
rozličných scenároch. Viedla by nepriateľská protiofenzíva nížinami v smere na
Bratislavu, Lučenec a Košice k povolaniu bratských ruských vojsk? Či už by sa
Rusom podarilo maďarskú armádu vytlačiť, alebo nie, domov by sa neponáhľali a
dejiny Slovenska by spestril ďalší „dočasný pobyt“ bratských vojsk.
Iný scenár vývoja konfliktu
s Maďarskom ponúkajú Bosna a Kosovo. Ak by sa USA naďalej angažovali v regióne,
budapeštianska diplomacia by mohla uspieť pri presviedčaní Američanov o
nevyhnutnosti ,,humanitárneho“ zásahu. Pogromy na maďarskú menšinu organizované
alebo ticho tolerované bratislavskou vládou by viedli k rozhodnutiu
administratívy Billa Clintona či Georgea Busha zabrániť genocíde bombardovaním
letísk v Sliači a Kuchyni, tovární v Martine, Dubnici a Detve, Slovnaftu,
mostov cez Dunaj, ministerstiev v Bratislave a radnice v Žiline. Prelet
lietadiel z amerických materských lodí by umožnilo Poľsko výmenou za vojenskú
spoluprácu pri opevňovaní svojich východných hraníc...
Eurobijci z obskúrnych
katolíckych spolkov a ich nacionalistickí súputnici iste budú namietať, že
scenár Slovenska a našich susedov mimo EÚ je katastrofický a prehnaný.
Brutálnou pravdou však je, že môže byť aj prehnane optimistický. Už len preto,
že používa ako hlavnú paralelu porovnanie s dnešnou Ukrajinou a Moldavskom,
ktoré ašpirujú na vstup do Únie a vyvíjajú sa pod jej vplyvom.
Dá sa dúfať, že by k vojne s
Maďarskom nedošlo, napríklad vďaka tomu, že by katolícki biskupi Slovenska a
Maďarska zamávali ratolesťami mieru a krotili by nacionálne vášne? Žiaľ, takáto
špekulácia nemá oporu v dejinách ani v súčasnosti. Katolícka cirkev na
Slovensku sa počas druhej svetovej vojny nepostavila proti útoku na
najkatolíckejší, slovanský národ – Poľsko, ani proti arizácii a deportáciám
Židov do koncentračných táborov. Tak prečo by sme mali veriť, že by bola proti
etnickým čistkám na južnom Slovensku a rozdávaniu tamojšej pôdy „dobrým
Slovákom“? Aj dnes sa slovenskí katolícki biskupi viac boja biskupa maďarskej
národnosti ako diabla.
Skôr, ako nasadnete do
módneho vagóna antieurópanstva a ilúzií o šťastnom a zbožnom živote na
Slovensku oslobodenom spod bruselského diktátu a liberálnej tyranie, skôr, než
začnete šťastne chrochtať v pocitoch krivdy a mindrákoch slovenskej
menejcennosti tak bizarne kombinovanými s národným velikášstvom, skúste ešte
raz porozmýšlať, kde by sme dnes boli bez Európskej únie. Možno si uvedomíte,
že cesta mimo nej nie je slávnou cestou ku kráľovstvu Božiemu na zemi
slovenskej. Je iba cestou k biede, korupcii a národnej bezvýznamnosti.
Autor: Juraj Mesík
Zdroj: Žurnál, 10. jún 2009