http://www.sme.sk/c/3831927/Z-cudzieho-krv-netecie.html

 

Z cudzieho krv netečie?

 

To, že sa už privatizuje menej ako v minulosti, neznamená, že zmizli možnosti, ako prísť bez súťaže k bohatstvu.

 

Rovnosť šancí – princíp, ktorý je v trhovej ekonomike dôležitý na to, aby sa oplatila poc­tivá práca, investovanie do vzdelania či inovácií. Rovnosť šancí má verejný sektor (okrem formálnej deklarácie) šancu reálne uplatniť pri rozhodovaní o verejných zdrojoch. Nástrojom je transparentná súťaž.

 

Uvedený prístup má výhody aj pre verejný sektor – dobrá súťaž by mala vygenerovať najlepšieho dodávateľa, majiteľa či partnera do spoločných projektov. Zároveň výskumy ukazujú, že súťaže vedú k lepším cenám. Pri súťaži vyhrávajú tí, čo dávajú najlepšiu ponuku. Bez súťaže vyhrávajú tí, čo sa najlepšie poznajú. Aj súťaže sa dajú manipulovať, ale je to oveľa ťažšie ako bez súťaže.

 

Privatizácia sa počas obdobia vlády Vladimíra Mečiara stala synonymom korupcie. Transparentná súťaž bola výnimkou, nevedelo sa, podľa čoho sa oficiálne rozhoduje a pomaly ani, kto rozhodoval. Počas vlád Mikuláša Dzurindu bolo privatizácií menej a súťaží viacej, viaceré prob­lémy však ostali.

 

Nové možnosti

 

Znížením rozsahu privatizácie v posledných rokoch sa však možnosť prísť bez súťaže k bohatstvu nezastavila, získala nové tváre. Potenciálnou oblasťou je získavanie verejných zákaziek.

 

Ročne sa cez nákupy verejného sektora rozdá minimálne 130 miliárd korún. Ide o slušný balík, o podiel, o ktorý bojujú mnohí. Treba podotknúť, že mnohí poctivo. Avšak len 34 percent verejných zdrojov prešlo v roku 2006 verejnou súťažou a až 58 percent prostriedkov sa použilo bez serióznej súťaže a uplatnenia rovností šancí. Tento podiel medzi súťažou a nesúťažou nenastavujú podnikatelia, ale predstavitelia verejného sektora.

 

Objavujú sa aj ďalšie podoby, ako prísť bez súťaže a dokonca bez akéhokoľvek dohľadu verejnosti a Úradu pre verejné obstarávanie k de facto verejnej zákazke či iným verejným zdrojom. Uvediem dva príklady v meste Bratislava.

 

Strategickí investori

 

Mesto, prípadne organizácie, ktoré kontroluje, si neobjednáva služby z externých zdrojov, ale zabezpečuje si ich samo. Teda zákazku na zber tuhého odpadu v meste nezabezpečuje súkromná firma, ale obecná (teda firma v jej 100­percentnom vlastníctve). A v slovenských pomeroch stačí, aby si následne obecná firma vybrala tzv. strategického investo­ra/partnera, ktorý, samozrejme, získa manažérsku kontrolu, a prístup k verejným prostriedkom je na dlhé obdobie zabezpečený.

 

Takto sa napríklad rozhodol Dopravný podnik mesta Bratislava pre strategického partnera – pre svoju dcérsku spoločnosť RECAR, ktorá sa zaoberá prenáj­mom reklamy v jeho vozidlách. Keď sa predsedu predstavenstva Dopravného podniku Bratislavské noviny spýtali, prečo nevyberal strategického investora v súťaži, oznámil nám, že žiadny zákon im to neukladal... A mlčí aj mesto.

 

Mesto Bratislava zvykne rozhodovať bez súťaže aj pri prená­j­moch. Naposledy to bolo pri prenájme historických kúpeľov v centre mesta súkromnej spoločnosti. O nájme rozhodol primátor. Na otázku, či bola vypísaná nejaká súťaž, odpovedala hovorkyňa mesta pre SME, že nejde o kúpu, ale len o nájom. Čo dodať?

 

Uvedený prístup k rozhodovaniu o verejných zdrojoch, ktorý prestáva byť na Slovensku výnimočný a zatiaľ ticho tolerovaný Úradom pre verejné obstarávanie, má niekoľko problémov. Po prvé, nie je jasné, na základe akých kritérií vstupujú „strategickí partneri“ do obecných firiem, keďže v týchto prípadoch je otvorené súťaženie zriedkavé. Nie je jasné, ako si mestá vyberajú nájomcov, ako inak seriózne zisťujú, kto dá najlepšie podmienky?

 

Snaha získať čo najlepšie podmienky pre mesto a verejnosť je tak spochybniteľná. Mesto zároveň vysiela signály podnika­teľom, ako sa majú správať, aké vzorce správania sú dôležité na získanie prístupu k verejným zdrojom. Po druhé, ide o prípady, ktorým sa začína pomaly, ale isto venovať Európsky súdny dvor a pokuty majú zaujímavú výšku.

 

Rozhodovanie o privatizácii, verejnom obstarávaní a teraz aj o strategických investoroch a nájomcoch – to sú často rozhodnutia bez serióznej súťaže, nad ktorými stojí tieň podozrenia. Robiť dobré rozhodnutia v mene verejného sektora nie je jednoduché. Avšak súťaž a transparentnosť sú nevyhnutné.

 

| Emília Sičáková-Beblavá (Autorka pracuje v Transparency International Slovensko)

 

Zdroj: SME, 17. 4. 2008