http://komentare.sme.sk/c/4218476/vela-reci-malo-sutazi.html

 

Veľa rečí, málo súťaží

 

O transparentnosti verejného obstarávaniasa na Slovensku iba hovorí. Realita je úplne inde.

 

Verejný sektor v roku 2007 minul na kúpu tovarov, služieb či prác viac ako 126 miliárd korún. Avšak len 27 percent z tejto sumy bolo pridelených cez transparentný postup verejného obstarávania – teda cez verejnú súťaž (či po slovensky cez „tender“) a väčšina peňazí bola pridelená cez nedostatočne transparentné postupy. Žiaľ, smutnú pravdu má Rafael Rafaj zo SNS, ktorý sa čuduje, že sa čudujeme, že sa zákazky oznamujú na nástenkách v uzavretých úradoch. On to považuje za „štandard“ a ako vice starosta Rače o tom určite veľa vie.

 

Dostali sme sa tak do bodu, keď je transparentnosť verejného obstarávania témou domácich aj zahraničných konferencií, politických deklarácií a intelektuálnych diskusií, ale nie reality a každodennej praxe verejného sektora. Ani pravidelne verejne diskutované kauzy týkajúce sa verejného obstarávania zatiaľ nenaštartovali také potrebné systémové zmeny v tejto oblasti. Bez zmeny v pravidlách hry, na ktoré poukazujú kauzy, sa však ďalej neposunieme. A o čom hovorí kauza Janušek (a iné)? Okrem možného klientelizmu poukazuje na vážne chyby v systéme rozhodovania o verejných zákazkách. Spomeniem niektoré z nich.

 

Čo kauza ukazuje

 

Kauza Janušek hovorí o tom, že zákon o verejnom obstarávaní je síce kompatibilný s európskymi smernicami, ale nerieši naše problémy. Európske smernice zavádzajú len minimum povinností pre obstarávateľov tak, aby sa otvoril trh (na čo majú v EÚ mandát). Keďže pre európsky trh nie sú neprioritné služby dôležité, tak ich ani neregulujú. To neznamená, že si to nemôže doma riešiť podľa našich potrieb. A kauzy obstarávania poradcov pre PPP ministerstva dopravy, obstarávanie gastrolístkov, kauza bývalej ministerky Kramplovej a kauza ministra Janušeka hovoria, že kategóriu neprioritných služieb a s tým spojené výnimky je potrebné na Slovensku čo najrýchlejšie zrušiť.

 

Ďalej táto kauza ukazuje, ako je nekvalitný zmluvný manažment na strane štátu. Kto si prečíta zmluvu spojenú s kontroverznou zákazkou ministra Janušeka, nebude chcieť veriť vlastným očiam. Dodávatelia pre súkromné firmy môžu o takých výhodných podmienkach len snívať. Za spomenutie stojí aspoň fakt, že zmluva nedáva štátu možnosť sa brániť, aj keď je nespokojný s kvalitou a obsahuje 100­percentnú zmluvnú pokutu, ak by ministerstvo náhodou chcelo použiť aj služby niekoho iného. Ako vyzerajú ostatné zmluvy? Rovnako nevýhodne pre štát a výhodne pre spriaznené firmy? Existujú pravidlá pre zmluvy, ktoré uzatvára štát? Nikde som ich nenašla. A aj keď existujú, tak kauza Janušek ukazuje, že sa nedodržujú.

 

Kauza Janušek ďalej ukazuje na zlé nastavenie systému kontroly verejného obstarávania na Slovensku. Vážne pochybenia odhaľujú médiá a nie Úrad pre verejné obstarávanie či Najvyšší kontrolný úrad.

 

Ministerstvá sa môžu učiť

 

A transparentnosť verejného obstarávania? Ako som už spomenula, je to už skôr prázdna fráza bez obsahu a nie realita. Koľko ministerstiev obstaráva cez nekorupčné elektronické aukcie? Žiadne! Koľko ministerstiev zverejňuje na svojej webstránke všetky faktúry a všetky zmluvy? Žiadne! Transparentnosť nakladania s verejnými zdrojmi by mala v praxi vyzerať inak.

 

Prvé lastovičky, ktoré sa pokúšajú o zavedenie transparent­nosti vo verejnom obstarávaní, nevidím v štátnej správe, ale v pár miestnych samosprávach. Ľudia z ministerstiev sa môžu ísť učiť ako zavádzať elektronické aukcie do Levíc, Novej Dubnice či Piešťan. A to nielen pre neporovnateľnú transparent­nosť s priemerom na Slovensku, ale aj pre úspory peňazí daňových poplatníkov. Vzorových samospráv v tejto oblasti nie je veľa, ale vďaka aj za to málo, ktoré ukazuje štátnej správe, čo všetko sa dá, ak sa politické frázy premenia na prax.

| Emília Sičáková-Beblavá (Autorka pracuje v Transparency International Slovensko)

 

Zdroj: SME, 11. 12. 2008