http://www.etrend.sk/ekonomika/slovensko/predrazene-ale-podla-zakona/164845.html

Predražene, ale podľa zákona

Neefektívne nákupy sa nesankcionujú, regulátor kontroluje len formality

Verejný sektor minie každoročne na nákup tovarov, služieb a prác takmer štyri miliardy eur. Obrovská suma je silným lákadlom. Viaceré medializované tendre sa počas súčasnej vlády i jej predchodkýň stali legendárnymi symbolmi plytvania peniazmi daňovníkov. A podozrení z klientelizmu, korupcie a dohadzovania kšeftov podľa politického kľúča.

Premiér Robert Fico krátko po prevzatí moci v krajine upútal – okrem iného – sebaistými vyhláseniami o verejnom obstarávaní. Odhadol, že nákupy z peňazí daňovníkov sú predražené o 20 až 40 percent. A sľúbil, že s „veľkou bolesťou tohto štátu“ jeho establišment spraví poriadok.

NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:

* Samosprávne nákupy a politický cyklus

* Ako šetriť? Online aukciami

* Policajné autá za marketingové ceny

Po dvoch rokoch možno smelo skonštatovať, že veľké upratovanie vo verejných zákazkách ostalo v rovine úvah. Respektíve že vláda koalície Smer-HZDS-SNS sa perfektne prispôsobila stavu, o ktorom pred rokmi hovoril R. Fico. Nejeden minister z jeho kabinetu má za sebou verejnoobstarávací škandál.

Naposledy šéf rezortu výstavby Marián Janušek, ktorého nástenkový kvázitender na kontrakt za 120 miliónov eur určite vstúpi do histórie. Za asistencie regulátora, Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý na ňom za šesť mesiacov dokázal nájsť iba formálne pochybenia.

Vopred vybraný

Pojem verejné obstarávanie sa na Slovensku zaužíval ako synonymum netransparentných nákupov štátu. Ministerstvá, úrady či nemocnice bezostyšne protežujú preferovaných dodávateľov, nakupujú draho, neefektívne. Ale zvyčajne v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní. Len ojedinele to obstarávatelia naozaj zbabrú a regulátor im klepne po prstoch. No len jemne, uzavreté zmluvy to neohrozí.

Verejná sféra míňa ročne miliardy eur na tovary a služby, o ktorých tvrdí, že ich potrebuje k svojej činnosti. Nemenej masívne sa obstaráva v privátnom sektore. S tým rozdielom, že súkromníci sú na rozdiel od úradníkov a riaditeľov nemocníc motivovaní, aby pri nákupoch šetrili. „Súkromník vždy určite nakúpi lacnejšie,“ zhodnotil vlani šéf firmy Pro-Tender Peter Hložný.

Pro-Tender v polovici uplynulého roka pre tri štátne nemocnice zabezpečoval verejné súťaže na nákup onkologických zariadení. Všetko prebehlo v rámci zákona. No do každého tendra sa prihlásil iba jeden záujemca, ktorý, samozrejme, vyhral. A nik sa nesťažoval, lebo každý z výrobcov dostal zákazku.

Verejnú súťaž chápe zákon o verejnom obstarávaní ako ideálny spôsob nákupov z peňazí daňovníkov. No zákon je gumený, čo znamená, že v praxi sa o zákazku obvykle nemôže uchádzať ktokoľvek. Obstarávateľovi umožňuje, aby záujemcov filtroval. Tak, že stanoví požiadavku na minimálne tržby potenciálneho dodávateľa, počet jeho referencií, držbu rozličných certifikátov alebo iné viac či menej relevantné detaily.

Možnosť nastavovať podmienky pre uchádzačov v tendri nemusela byť pôvodne myslená zle. Ak obstarávateľ záujemcov nijako nelimituje a – teoreticky – dostane sto ponúk, môže mať reálny problém ich vyhodnotiť. No v praxi sa to skončí väčšinou tak, že podmienky sú nastavené v prospech jedného, vopred vybraného dodávateľa.

Napríklad v IT brandži koluje príbeh o štátnej inštitúcii, ktorá pri nákupe kopírok definovala požadovaný výkon na 17 strán za minútu. Háčik bol v tom, že v najnižšom cenovom segmente ho spĺňal iba prístroj jedného výrobcu, pretože bežný štandard na trhu bol o dve strany za minútu nižší. Ostatní producenti boli schopní splniť túto podmienku len v rámci vyššej triedy. Čo okruh možných dodávateľov hneď zúžilo.

Súkromné firmy sa na rozdiel od štátu snažia okruh dodávateľov skôr rozširovať. Ich interné pravidlá vychádzajú z predpokladu, že viac konkurencie môže ušetriť peniaze. Ako hovorí napríklad manažér nákupu košického U.S. Steelu Martin Tuček, tender sa v zmysle podnikových smerníc podstatne sprísňuje, ak sa doň prihlásia menej ako traja uchádzači. Ak nejaký tovar ponúkne iba jeden dodávateľ, zvažuje sa opakovanie súťaže. Alebo sa o nákup začnú zaujímať manažéri na vyššom stupni firemnej hierarchie ako zvyčajne.

Zbytočné námietky

Emília Sičáková-Beblavá: Kto chce cez verejné obstarávanie kradnúť, nečelí takmer žiadnemu riziku.

Ale späť k verejnému obstarávaniu. Zákon myslí naozaj na detaily. Napríklad i na eventualitu, že účelovo založené eseročky majú pre svoju krátku históriu problém splniť požiadavku minimálnych tržieb. Takýto uchádzač môže požadované finančné a ekonomické postavenie preukázať čestným vyhlásením, že na plnenie zmluvy má k dispozícii finančné zdroje inej osoby – bez ohľadu na ich právny vzťah.

A do hry občas vstupujú vskutku bizarné faktory. Ako keď Národná diaľničná spoločnosť zo súťaže na dodávku mýtneho systému vylúčila troch uchádzačov, lebo sa jej ich ponuky zdajú príliš lacné. Neprekážalo jej, že navrhli cenu nad úrovňou tej, ktorú štátna firma očakávala ešte na začiatku tendra. Výsledok: v hre ostala jediná ponuka. Tá najdrahšia. Pre úplnosť, rozdiel medzi víťaznou ponukou od stále málo prehľadného konzorcia SanToll-Ibertax a tou najlacnejšou predstavoval 220 miliónov eur.

Iste, zjavne diskriminačné podmienky môžu ostatní uchádzači napadnúť na Úrade pre verejné obstarávanie (ÚVO). Spravia to málokedy. Jednoducho nemajú čas alebo peniaze, keďže sťažovateľ musí skladať kauciu. Prípadne si nechcú pokaziť iný kšeft, keďže na Slovensku každý každého pozná. Mýtny tender bol ozaj veľkým lákadlom, preto námietky na úrad chodili. Ale márne. Regulátor ich jednu za druhou plynulo zamietal.

Celkovo vlani regulátor dostal 227 námietok proti postupom obstarávateľov. Podmienok tendrov a zadaní sa týkala každá piata. Regulátor z vlastného popudu zvyčajne napasovanie kritérií na vybraného uchádzača nepreskúmava. Sčasti preto, že súťaží je veľa.

Bez súťaže, prioritne

Často pri štátnych nákupoch nepríde ani na verejnú súťaž. V rokoch 2004 až 2007 cez ne prešla len tretina verejných výdavkov. Hoci možnosti priamych zadaní – rokovacích konaní bez zverejnenia – sa postupne okresávali, stále v zákone ostáva dosť výnimiek. V takom prípade organizácie zvyčajne oslovujú existujúcich etablovaných dodávateľov.

Vlani sa obstarávatelia podľa správy ÚVO najčastejšie odvolávali na technické a umelecké dôvody a výhradné práva. Odkaz na autorský zákon je v obľube najmä v oblasti IT dodávok. Aj ÚVO konštatuje, že vlaňajšiu štatistiku ovplyvnil prechod informačných systémov na euro.

Autorskoprávnu kartu v minulosti kritizoval prezident IT Asociácie Slovenska Juraj Sabaka. Časté využívanie tohto ustanovenia zákona podľa neho svedčí buď o trestuhodnej nedbalosti, alebo o zámere obstarávateľov. Pýta sa, prečo súkromná firma vie do zmluvy presadiť klauzulu, že po ukončení projektu bude môcť voľne nakladať s autorským dielom, a prečo to verejní zadávatelia nerobia.

Obísť verejnú súťaž možno i pri takzvaných neprioritných službách. Do tejto kategórie spadajú hotelové, reštauračné, právnické či vzdelávacie služby. Zrušenie výnimiek pre neprioritné služby neúspešne navrhovala opozícia. Kozmetické sprísnenie zákona predložili aj koaliční poslanci, parlament by mal o nich hlasovať na aprílovej schôdzi.

Právnik Transparency International Jiří Vlach vysvetľuje, že mäkkú úpravu obstarávania niektorých služieb umožňuje legislatíva EÚ. Prísnejšie pravidlá obstarávania sa týkajú len oblastí, kde je pravdepodobné, že do tendrov sa zapoja zahraničné spoločnosti. „Únia de facto povedala členským štátom, aby si to riešili, ako chcú. ÚVO to pochopil tak, že to nerieši vôbec,“ poznamenáva J. Vlach.

Úrad to tak, samozrejme, nevidí. Podľa hovorkyne Heleny Fialovej zákon pokrýva zadávanie celého spektra zákaziek: „V tejto súvislosti nie je dôvod na novelu.“ A zdôrazňuje, že na rozdiel od smerníc EÚ slovenský zákon pozná formalizované postupy aj pre neprioritné služby.

Bezzubé sankcie

Prax verejných zákaziek okrem gumeného zákona dokresľuje slabá kontrola. Po prvé, ÚVO kontroluje len verejné obstarávanie, čo je iba jedna podmnožina verejných zákaziek. A najmä, kontroluje iba formálno--technickú stránku procesu. Neskúma, či sa peniaze investujú efektívne, akú hodnotu organizácia za peniaze získava. Ekonomickú stránku preveruje Najvyšší kontrolný úrad, no ten zasa za predražené nákupy nemôže sankcionovať. Môže akurát o prešľapoch napísať správu.

Finančné pokuty za zbabrané verejné obstarávania sú doménou ÚVO. V rokoch 2005 – 2008 uložil 91 pokút. Z toho vlani 43 pokút, celkovo za jeden milión eur, rok predtým za štvrť milióna eur. Napriek nárastu sankcií si riaditeľka slovenskej pobočky Transparency International Emília Sičáková-Beblavá myslí, že regulátor pokuty rozdávať nechce: „Ak ich aj dá, peniaze sa zvyčajne len prelejú z jedného chlievika v štátnom rozpočte do druhého. Bez toho, aby bol niekto konkrétne postihnutý.“

Svedčiť o tom má štúdia, v rámci ktorej Transparency analyzovala 29 organizácií, ktoré od ÚVO dostali pokutu v roku 2007. Iba v štyroch sankciu uhradil priamo zodpovedný pracovník organizácie (respektíve mu bol krátený plat). Nepriaznivo vyznieva aj počet prípadov, v ktorých obstarávateľ na základe pokuty prijal také opatrenia, aby sa zabránilo prehreškom pri budúcich nákupoch. Z troch desiatok monitorovaných inštitúcií sa tak stalo len v siedmich. Väčší ohlas mali kontroly NKÚ, ktorý pokuty udeľovať nemôže.

Nečestnosti vo verejnom obstarávaní sa nezvyknú riešiť ani cez trestné právo. Z dostupných údajov sa zdá, že pri nakupovaní za verejné zdroje k trestnej činnosti nedochádza. „V súvislosti s kontrolami vykonanými NKÚ, ktorých predmetom bolo dodržiavanie zákona o verejnom obstarávaní, neboli zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin,“ uvádza hovorkyňa NKÚ Lenka Nosáľová.

Ani jedno trestné oznámenie pre verejné obstarávanie dosiaľ nedal ani ÚVO. Zdôvodňuje, že sankcionuje pochybenia iba podľa zákona o verejnom obstarávaní. „Keď zvážime hrozby, tak ak chce obstarávateľ kradnúť, nečelí takmer žiadnemu riziku,“ myslí si E. Sičáková-Beblavá.

Prax ukazuje, že kontrola verejných zákaziek nedokáže odhaliť korupciu. Iba z času na čas sa objaví prípad, keď vysokopostaveného úradníka prichytia pri preberaní či dohadovaní úplatku. Ako bývalého viceprimátora Košíc Eugena Čuňa či niekdajšieho starostu bratislavskej Rače Pavla Bielika.

Pavol Kubík, Jozef Andacký

Zdroj: TREND, 22.4.2009