http://www.etrend.sk/ekonomika/slovensko/obchodne-tajomstvo-v-sluzbach-statu/138760.html

Obchodné tajomstvo v službách štátu

Argumentácia obchodným tajomstvom sa rozmohla po schválení infozákona

Keď chcú štátni úradníci niečo utajiť, sú veľmi vynaliezaví v tom, ako to spraviť. Napríklad nedávny prípad skládky v Pezinku.

Územné rozhodnutie o nej vyhlásili úradníci za obchodné tajomstvo – aby ho napríklad na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám neboli povinní zverejniť. Vedeli, že miestni obyvatelia skládku nechcú, a tak strčili hlavu do piesku a rozhodnutie utajili pohodlnou formulkou.

Obchodné tajomstvo má pritom jasnú definíciu. Sú to skutočnosti, ktoré majú reálnu alebo aspoň potenciálnu hodnotu, nie sú všeobecne dostupné a ich utajenie zabezpečuje podnikateľ, ktorý zároveň určuje aj ich rozsah.

Zjednodušene povedané, ide o informácie, ktoré sa dajú speňažiť, napríklad odkopírovaním cudzej utajovanej technológie. Obchodné tajomstvo je zvyčajne v nejakej podobe aj aktívom firmy: či už v podobe strojov, technologických licencií alebo patentu.

Rozhodne teda nejakú informáciu nemožno utajiť iba jednoduchou klauzulou o tom, že ide o obchodné tajomstvo. Úradníci rozhodujúci o pezinskej skládke na skrývanie informácií pred verejnosťou nemali zákonný dôvod.

Nie sú podnikateľmi a informácia, ktorú sa snažia ukryť, nemá žiadnu speňažiteľnú hodnotu. Skrátka len nechcú, aby ich rozhodnutie bolo verejne známe.

Ale aj na to majú zle prečítaný zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Ten síce ukladá nezverejňovať obchodné tajomstvo, ale zároveň hovorí o výnimkách – tými sú skutočnosti s vplyvom na životné prostredie či také, ktoré financuje štát alebo obec.

Infočin

Klauzuly o obchodnom tajomstve sa začali viac využívať práve po schválení zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Infozákon – či dvestojedenástka (právna norma má číslo 211/2000 Z.z.) – sa pritom nerodil ľahko.

Okolité štáty mali takúto legislatívu už dlhšie. Napríklad Maďarsko od roku 1992. Jeho fungovanie sa zhrnulo pod jednoduché heslo: „Čo nie je tajné, je verejné.“

Pred jeho prijatím bola takmer nedostupná časť informácií, ktoré v súčasnosti novinári, ale i verejnosť považujú za samozrejmé. Napríklad zistiť informácie o priebežnom plnení štátneho rozpočtu bola za čias ministra financií Sergeja Kozlíka priam heroická misia.

Dostávalo sa k nim okľukami, cez neformálne väzby a komplikovane. Teraz sa pravidelne na začiatku každého mesiaca objavujú na webe rezortu financií, prístupné každému.

Podobne je to s rozpočtami obcí a miest. Vďaka dvestojedenástke sa objavujú na weboch miest. Samozrejme, sú výnimky, ktoré sa snažia monitorovať treťosektorové organizácie.

Nadácia otvorenej spoločnosti pravidelne vyhlasuje cenu Infočin roka, kde oceňuje priateľov a nepriateľov informácií. Jedným z nepriateľov za rok 2005 je bývalý primátor Žiliny Ján Slota, ktorý odmietol vydávať informácie napriek správne podaným žiadostiam.

Vtedajší hovorca SNS Rafael Rafaj odpovedal, že mesto poskytuje odpovede len kompetentným – teda obyvateľom mesta Žilina, a ocenenie ohodnotil tým, že „má typické črty boľševizmu“.

Na súde

Iné treťosektorové organizácie, ako napríklad Aliancia Fair-play či Transparency International, sa zasa sústavne zaoberajú zisťovaním dostupnosti rôznych informácií.

Ak informácie nezískajú, zvyknú sa obracať i na súd. Tým vznikajú dôležité precedensy, týkajúce sa poskytovania informácií a uplatňovania obchodného tajomstva.

Aliancia Fair-play vyhrala už päť súdnych sporov s ministerstvami pre neposkytnutie žiadaných informácií. Transparency International narazila viackrát na skrývanie informácií pod obchodné tajomstvo.

Jeden z kurióznych prípadov bolo zisťovanie dát o nemocnici v Trenčíne. Tá je štátna a spolupracovník Transparency Ivan Rončák chcel poznať jej hospodárske výsledky.

No tie nemocnica označila za obchodné tajomstvo – napriek tomu, že je financovaná z verejného rozpočtu a infozákon priamo hovorí, že takáto informácia obchodným tajomstvom byť nemôže.

Naopak súkromné nemocnice nemajú so zverejňovaním vlastných výsledkov žiaden problém. Robia to dobrovoľne, pravidelne a bez vyzvania.

A každá súkromná firma je zo zákona povinná ukladať každoročné výsledky do zbierky listín pri obchodnom registri, ide teda o údaje ľahko verejne dostupné. Vtedajší riaditeľ nemocnice Pavol Sedláček dôvodil tým, že do zdravotníctva sa dostávajú finančné skupiny a nemocnica sa obáva zneužitia údajov.

Čo ešte

Nechuť k poskytovaniu údajov potvrdzujú i snahy súčasnej vládnej koalície o obmedzenie možností prístupu k informáciám. Začalo sa to snahami o neverejné rokovania vlády, objavil sa tiež návrh novely infozákona, ktorý umožňoval úradníkovi ignorovať požiadavku o informácie, ak sú občanove požiadavky „zjavne nerozumné“.

Návrh napokon neprešiel, napriek tomu, že sa ho Smer-SD snažil ukryť v zmenách zákona o reklame. Všimli si ho občianske združenia a médiá. Ďalším príkladom sú pripravované veľké štátne transakcie.

Napríklad výstavba diaľnic v réžii súkromníkov. Verejnosť sa stále nedozvedela, koľko bude stavba vyše sto kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest po zafinancovaní súkromníkmi stáť.

Neoficiálne čísla, hovoriace o rozpätí 300 až 400 miliárd korún v priebehu 25 rokov, rezort financií nekomentuje. A analýzu vplyvov projektu na verejné financie, ktorú predkladal vláde, očistil o svoje vlastné odhady.

Dôvodom, prečo sa verejnosť nemá prepočty úradníkov dozvedieť, je riziko, že by sa sprístupnením týchto čísiel poškodil štát. A to tým, že by firmy, ktoré budú predkladať finálne cenové ponuky, vedeli orientačné ministerské prepočty ceny. Aspoň tak argumentoval pri obhajobe jeho utajenia hovorca Miroslav Šmál.

Otázka je, či vôbec existuje riziko poškodenia štátu. Konečná cena, za ktorú by súkromníci prípadne stavali diaľničné úseky, má totiž vzísť zo súťaže.

Referenčnú sadzbu napočítanú ministerstvom – v prípade, ak budú mať snahu svojou cenovou ponukou podliezť konkurenčných záujemcov o tieto zákazky – do úvahy príliš brať nebudú.

Ako to vidia zákony

Napriek presvedčeniu úradníkov i firiem, že obchodné tajomstvo je všetko to, čo oni za obchodné tajomstvo považujú, Obchodný zákonník ho definuje celkom jasne. Sú to:

* všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu,

* nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné,

* majú byť podľa vôle podnikateľa utajené,

* podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.

* Zákon o slobodnom prístupe k informáciám síce obchodné tajomstvo rešpektuje, ale i tak pozná výnimky, keď ho treba ignorovať. Za porušenie obchodného tajomstva sa nepovažuje zverejnenie informácií

* týkajúcich sa závažného vplyvu na zdravie ľudí, svetové kultúrne a prírodné dedičstvo, životné prostredie vrátane biologickej diverzity a ekologickej stability,

* o znečisťovaní životného prostredia,

* ktoré sa získali za verejné financie alebo sa týkajú používania verejných financií alebo nakladania s majetkom štátu alebo majetkom obce,

* o štátnej pomoci.

PRAMEŇ: Obchodný zákonník, zákon o slobodnom prístupe k informáciám

Ján Záborský, Peter Marčan

Zdroj: TREND, 9.7.2008