Témou parlamentných volieb bude aj korupcia. O boji
s ňou už hovorí KDH,
ale v porovnaní s rokom 2002 sa ďaleko neposunulo. Dôraz kladie na represiu, tá
však na všetko stačiť nemôže.
O niekoľko mesiacov sa uskutočnia parlamentné
voľby a tak nás budú politické strany presviedčať, ako budú s korupciou bojovať
(téme sa väčšina venovať bude - podľa agentúry FOCUS je to dlhodobo tretí až
štvrtý najzávažnejší problém, ktorý trápi ľudí na Slovensku). Svoj pohľad na
danú tému prezentoval v sobotu 24. októbra líder KDH Ján Figeľ. Než však okomentujem jeho návrhy, je
nevyhnutný malý exkurz do histórie.
Každá doterajšia vládna koalícia sa líšila v
prístupe k potieraniu korupcie vo verejnom sektore na Slovensku. Program „Čisté
ruky" Vladimíra Mečiara bol papierovým drakom, ktorý nikdy nebol
implementovaný.
Národný program boja proti korupcii prvej vlády Mikuláša Dzurindu (vedený Ivanom Miklošom) bol zameraný na systémové štrukturálne
zmeny obmedzujúce priestor pre korupciu, teda mal pôsobiť hlavne preventívne.
Zreformovali sa napríklad banky, začalo sa so zavádzaním súdneho manažmentu či
prijal sa zákon o prístupe k informáciám.
Druhá Dzurindova vláda
prijala Protikorupčný program pod vedením Daniela Lipšica, ten sa primárne venoval posilneniu
potrestania korupčníkov - príkladom je zavedenie špeciálnej prokuratúry či
súdu.
Súčasná vládna koalícia vedená Robertom Ficom nemá jasne
definovaný protikorupčný program, za ktorý by sme
mohli brať vládu na zodpovednosť, a viaceré jej konkrétne kroky smerujú skôr k
posilneniu priestoru pre korupciu - spochybňovanie Špeciálneho súdu,
netransparentné eurofondové národné projekty či
uvoľňovanie rúk samosprávam v rámci „boja s krízou".
Tento stručný exkurz prístupov k potieraniu
korupcie poukazuje na viaceré aspekty tejto problematiky, pričom jedným z nich
je vplyv poverenej osoby na konkrétne zameranie protikorupčnej
stratégie. Mikloš videl prioritu v reformovaní
rozhodovacích procesov, Lipšic v účinnejšom
odhaľovaní a trestaní korupčníkov. Mečiarovi na téme
nezáležalo (tak ako drvivej časti jeho voličov) a Fico
nepotrebuje neosobné pravidlá a teda nereformuje ani v oblasti prevencie, ani v
oblasti postihovania korupcie, ale štylizuje sa do polohy spravodlivého cára,
ktorý zasiahne, keď sa mu to stranícky hodí. Necháva si tak manévrovací
priestor pre stranícke zásahy aj korupciu - podľa potreby.
Ak sa vrátime ku KDH, ako TIS veríme, že je
dôležité, aby sa daná agenda dostala do programov politických strán a hnutí a
aby lídri predstavovali svoje riešenia verejnosti. Preto pre KDH plus.
V čom je tá menej pozitívna správa? V návrhu
konkrétnych riešení. Ján Figeľ ukázal, že KDH
sa od roku 2002 v tejto agende výraznejšie neposunulo. Riešenia vidí primárne v
posilnení represívneho reťazca. Ako uviedol „oblasti vnútra a spravodlivosti
... sú rozhodujúcimi rezortmi pre boj s korupciou", čo v praxi znamená
snahu o lepšie odhaľovanie a trestanie korupčníkov.
To však ani zďaleka pre obmedzenie korupcie na
Slovensku nestačí. Veľkosť korupcie závisí od rizika odhalenia a potrestania
potenciálnych korupčníkov, ako aj od veľkosti možného zisku.
Pričom zároveň platí, že korupčné praktiky majú
rôznu podobu a mnohé korupčné transakcie vyhovujú obom stranám - tomu, kto
úplatok dáva a tomu, kto ho prijíma.
Dané faktory limitujú úspešnosť protikorupčnej stratégie postavenej hlavne na represii, na
usvedčenie páchateľa totiž potrebuje polícia dôkazy a aj s nimi nie vždy uspeje
na prokuratúre a na súdoch.
Bude teda v každej ambulancii kamera nasadená
políciou či odpočúvané telefóny u každého lekára či sudcu? Nereálne. Ani
rodinkárstvo či politický klientelizmus sa takto
odhaliť nedajú. Korupcia vo verejnom obstarávaní či pri kupovaní legislatívy a
poslancov sa robí cez sprostredkovateľské firmy, umelé konzorciá a na faktúry,
napríklad za reklamu. V tom nám len prístup založený na odhaľovaní korupcie
nepomôže.
Snahy o posilnenie účinnosti trestania
korupčníkov a teda aj zvyšovanie rizika korupčného správania je preto
nevyhnutné doplniť o návrhy konkrétnych štrukturálnych reforiem rozhodovacích
procesov verejného sektora - vyrovnávanie dopytu a ponuky po zabezpečovaných
službách, obmedzovanie voľnosti v rozhodovaní, riešenie konfliktu záujmov a
zvyšovanie transparentnosti.
Príkladom sú elektronické aukcie, ktoré majú
nielen potenciál šetriť verejné zdroje, ale aj obmedzovať priestor pre
korupciu, a Ján Figeľ ich dokonca sám vo svojom
prejave spomenul, avšak nie v protikorupčnom
kontexte. Budovanie kvalitných a dôveryhodných inštitúcií verejného sektora je
tak dôležitým predpokladom úspechu protikorupčného
ťaženia.
Preto KDH (ako aj ďalším politickým stranám)
odporúčam venovať sa popri stíhaniu korupčníkov aj štrukturálnym zmenám v
zdravotníctve, školstve, súdnictve, polícii či vo verejnom obstarávaní. Potom
sa môže posunúť a v oblasti potierania korupcie sa stať serióznou alternatívou
súčasnému vládnutiu.
Autor: Emília Sičáková-Beblavá (Transparency International Slovensko)
Zdroj: Sme, 3.11.2009